LEGENDY

Bujutsu

Yokendo v Sendai, Koykan v Yonezawe, Kodo-kan v Mito, Chidokan v Ka-goshime, Merikan v Hagi či inštitút Nishikanu vo Waka-matse - to všetko sú mená legendárnych škôl Bujutsu z prelomu Tokugawskej éry. Jednou z nich bola i škola rodu Aizu, ktorý patril k najznámejším klanom Buke a ktorého sláva pretrvala stáročia.

Pôdorys i podrobné plány tejto školy sa zachovali dodnes. Celý priestor bol obkolesený nízkymi budovami, tvoriacimi nepriehľadný múr. Z jednej strany bol uzavretý rodovou svätyňou Shinto, v ktorej nikdy neprestali horieť obetné kadidlá na počesť predkov rodu. V susedstve svätyne stála knižnica plná zvitkov s klasickými čínskymi dielami, budhistickými spismi a pokladnicou rodových dokumentov. Z druhej strany sa belel jemný piesok, tvoriaci dráhu pre tradičnú jazdeckú lukostreľbu Kyudo. Priestor pre ňu bol ohraničený nízkym múrikom, končiacim sa prudkým svahom zo zeminy. Pred svahom boli na vysokých stojanoch umiestnené terče z ryžovej slamy.

K najzaujímavejším však určite patrili dve hlavné budovy tohto Budokanu - Dojo pre umenie kopije Yari-jutsu a Ken-jutsu, postavené podľa vzoru zenových meditácii, a o niečo menšie Dojo, slúžiace pre umenie stratégie. Miestnosť hlavného Dojo prechádzala na konci do priestranného výklenku, väčšieho než klasická Shinza, ktorý slúžil ako zbrojnica. V stojane zvanom Yarikake stáli rôzne druhy kopijí, od kratších až po takmer trojmetrové. Vedľa nich bolo uložených niekoľko cvičných Yari z bambusu. Na zvláštnych stojanoch boli pripevnené ochranné zbroje Bogu a na stene meče, poukladané nad seba. Všetko vzácne kusy, dedičné klenoty rodu Aizu, pamätajúce staré samurajské časy.

Skôr, než sa zamyslíme nad zložitosťou systémov japonskej etiky Bu, musíme vedieť niečo aj o histórii umení, ozdobených prívlastkami bojové, vojnové. Tieto prívlastky dávali totiž umeniu akýsi vyšší princíp a zároveň tvorili z neho duchovnú strechu umení. Napriek tomu, že kaligrafia nebola špecialitou vojakov a poézia či umenie čajového obradu sa odlišovali od praktík luku a meča, venovanie sa umeniu v časoch pokoja bolo považované za rovnocenné formám Bujutsu.

I preto nastal v období Edo (1603-1868) rozkvet poézie a literatúry. Japonskí samuraji sa stali spisovateľmi, nositeľmi umení, filozofie, kaligrafie a maliarstva, pričom však nezabúdali ani na praktiky meča a kopije. Spojenie týchto dvoch dokonalostí, teda integrácia ducha a cieľa, vytvorilo podstatu novovznikajúceho Budo. Jeho prvé princípy boli zachytené v spise Budo Shoshin-shu od Daidoji Yuzana z roku 1686. Spôsoby ovládania zbrane, ale aj zásady etiky

s nimi zviazané boli opísané práve v tomto diele a pramenili v pôvodnom Bujutsu. Ich korene siahajú do bájnej epochy Bohov (Kami-no-jo), ked' Izanagi a Izanami plodili japonské moria a ostrovy. Božská dvojica zrodila nespočetné množstvo bohov a duchov, ktorí sa usadili na nových územiach a zvádzali medzi sebou urputné boje.

Spomínané obdobie zachytáva kronika Kojiki (spisy z dávnych dôb z roku 712), obsahujúca správy o „nebeskom luku" a „božskom meči". Z týchto čias odvádza svoj pôvod aj cisár a najvyššia aristokracia Japonska, z ktorej vznikla neskôr trieda samurajov, prvých majstrov luku, kopije a meča.

Vrcholným umením samurajov bola už od pradávna lukostreľba z koňa. Využívala sa nielen vo vojnách, pri osobných súbojoch a na poľovačkách, ale aj pre zábavu šľachty. V roku 1096 vznikla na dvore cisára Shirikama súťaž Yabusame, pri ktorej trielili jazdci v zbroji plným cvalom po 218-metrovej dráhe vyznačenej stuhami. Dráhu lemovalo sedem terčov a každý z nich bolo treba trafiť na prvýkrát. Nebolo to nič jednoduché, veď cválajúci kôň letel úplne voľne, ovládaný len pevným zovretím nôh jazdca.

Inou disciplínou bol boj o šatku, vystrelenú do vzduchu, ktorú sa snažil zachytiť najšikovnejší zo skupiny jazdcov v priestore pod hradbami. Ten, komu sa to podarilo, si musel prebiť cestu pomedzi ostatných rytierov. Akonáhle sa dostal cez hlúčik jazdcov, musel prejsť stanovenou dráhou až k cieľu. Aj veľké majstrovstvo v jazde na koni bolo teda súčasťou Bujutsu.

Pripravil: Juraj Váňa

Katana

Je veľa vecí, ktoré spolu úzko súvisia a ktoré by sme si jednu bez druhej nevedeli predstaviť. Napríklad keď hovoríme o bojových umeniach východu, automaticky si predstavíme japonský feudálny stredovek. A v súvislosti s ním sa nám zase okamžite vybavia nebojácni rytieri - samuraji. Po zuby ozbrojení bojovníci, vždy pripravení položiť život za svoje ideály. Ich dokonalá výzbroj, majstrovské ovládanie zbraní a cieľavedomý výcvik vytvoril okolo nich mýty, povesti a nespočetné dobrodružné príbehy, ktoré sa časom stali neodmysliteľnou súčasťou japonskej histórie.

KATANA - dokonalá, nebezpečná, majúca vlastnú dušu i filozofiu. To sú prívlastky, tvoriace obraz o zbrani, ktorá snáď ako jediná na svete prerástla svoj pôvodný účel zabíjať nepriateľa. Stala sa symbolom, relikviou, stelesnením ducha Bushido. Staré japonské mýty Kojiky rozprávajú o bájnom bohovi Susanovi, mladšom bratovi bohyne Amaterasu Omikami. Susano raz bojoval proti strašnému drakovi. Netvor mal oči červené ako višne a z tela mu vyrastalo osem hláv a osem chvostov. Susano by ho nemohol premôcť iba svojou silou, preto použil lesť. Draka najskôr opil osemkrát pálenou ryžovou pálenkou a keď bol už nemohúci, vytasil svoj štyridsaťpalcový meč a rozsekal ho na márne kúsky. Keď odťal drakovi posledný chvost, meč sa mu zlomil. Začudoval sa, zaryl rukoväťou hlbšie a hľa - narazil na veľký ostrý meč! Susano ho vytiahol a daroval božskej Amaterasu. Neskôr sa tento slávny meč stal spolu s perlovým náhrdelníkom a zrkadlom, darmi bohyne Amaterasu, jedným zo symbolov cisárskej moci.

Desiaty božský Tenno, cisár Japonska, použil naposledy bájny meč pri podmaňovaní severských krajín. Keď padol do pasce, zastavil ním front, ktorý ho obliehal. Širokým oblúkom kosil cisár horiacu trávu. V novom požiari jeho nepriatelia zahynuli. Vtedy dostal meč meno Kusanagi - kosiaci trávu. Ostrie a lesk jeho čepele boli však neznesiteľné pre smrteľných nasledovníkov božských hrdinov a tak dal cisár vyhotoviť duplikát. Originál odovzdal kňazom z kláštora v Ise, ktorí ho uložili do skrinky a zasvätili bohyni Amaterasu. Samotný pôvod meča sa stratil v temnote mýtov. Dnes však vieme, že korene vzniku Katany majú nepopierateľne čínsky pôvod. Najstaršie japonské meče mali dvojsečnú čepeľ kosoštvorcového prierezu. Tento tvar sa tradoval ako čínsko-budhistický symbol meča obtočeného drakom. Aj jeho japonský názov Ken pochádza z čínskeho Kien. Pôvodne čínsky meč zmenil časom svoj tvar a zmenili sa i techniky šermu. Už v období Heian a definitívne začiatkom éry Kamakura (1192-1333) dospel tvar Katany do podoby, ako ju poznáme dnes. Vznikom šľachty Buke (samuraj - slúžiaci) vzrástol aj význam meča a kováčov, ktorí ich zhotovovali.

Ak bola Katana dovtedy len znakom hodnosti a tým vyhradená iba najvyšším hodnostárom, neskôr sa stala nástrojom vládnucej triedy. Pre celú spoločenskú vrstvu samurajov znamenal meč jediný prostriedok na získanie živobytia. Vlastnenie a používanie meča sa riadilo najskôr podľa zvykov a mravov, neskôr podľa nariadení. Etika vyžadovala, že vysokí úradníci cisárskeho dvora, ako aj členovia cisárskej rodiny, museli stále nosiť dlhý slávnostný meč. Jeho vybavenie bolo prispôsobené daným príležitostiam. Jednosečné dvorné meče Tachi boli až 120 cm dlhé a spravidla bohato zdobené. Tachi sa pripínalo k opasku hodvábnymi alebo koženými príveskami, vychádzajúcimi z kovania pošvy, pričom viselo až do výšky stehna. Keď vzrástol význam samurajov, neslúžili už meče len ako výzbroj vojakov, ale sa stali stálou súčasťou civilného odevu. Meter dlhú Katanu a o niečo kratšie Wakizashi nosili členovia samurajského stavu od Shoguna až po jednoduchého člena družiny. Oba meče boli zahrnuté pod pojem Daisho. Na rozdiel od Tachi, ktoré viselo ostrím dole, nosila sa Katana i Wakizashi ostrím nahor. Nariadením Shoguna Tokugawu Ieyasu bol tento zvyk zakotvený v 35. zákone, ktorý hovorí:

„Meč je duša samuraja. Kto ho stratí, je zneuctený a upadne do najvyššieho trestu."

Na rozdiel od samurajov, ktorí mali dovolené nosiť stále dva meče, mohli od roku 1603 nosiť obchodníci, roľníci a zriadenci na slávnostiach len krátky meč Wakizashi. Kramárom, žobrákom, mníchom a niektorým ďalším skupinám, vykonávajúcim opovrhujúce remeslá, bolo nosenie meča úplne zakázané. Na cisárskom dvore musel každý samuraj meče odložiť. Shogun a Daimiovia (kniežatá) mali právo nosiť pri slávnostiach na dvore Tachi. Pred cisárom sa však nesmel samuraj s mečom ukázať. Ak sa vyrovnal prostý samuraj, vazal, vyššiemu úradníkovi, musel vymeniť oba meče za jeden - Chisakatanu. Deti nosili meče z dreva, ktoré sa podobali mečom ich otcov. S príchodom do sveta dospelých sa udeľoval pri slávnosti Gembuku dospievajúcim chlapcom pár Daisho a dievčatám dýka.

Meče samuraja sa odkladali v dome na zvláštny stojan Katana Kake. Mal svoje stále miesto v trochu vyvýšenom výklenku oproti vchodu do domu. Odkladala sa tam nielen Katana domáceho pána, ale aj hosťa. Kratší meč Wakizashi si ponechával samuraj stále pri sebe. Ak si nechal za šerpou pri návšteve aj Katanu, v dome priateľa sa to považovalo za nanajvýš nepriateľské. Naopak, k pohostinným gestám patrilo navzájom obdivovať umeleckú výstroj meča, krásu lakovanej pošvy a kvalitu čepele. Všímala sa len časť čepele blízko rukoväti. Tasiť meč znamenalo nepriateľstvo a porušenie pohostinstva. Len ak si to majiteľ výslovne želal, vytiahol priateľ meč celkom z pošvy a neskrýval pri tom rozpaky. Odvrátil sa, pričom sa veľmi ospravedlňoval. Také bolo totiž etické pravidlo.

Podľa spoločenského ohodnotenia, ktoré dostal meč v japonských dejinách, zhrnuli sa všetky meče vyhotovené v krajine vychádzajúceho slnka do troch období - Koto (obdobie starých mečov), siahajúce až do roku 1573, kedy končila doba Ashikaga, ďalej obdobie Shinto (nových mečov), začínajúce érou Tokugawa, a obdo-bie Shin-shinto (súčasných mečov), ktoré sa začína dobou Meiji. Katana sprevádza japonské dejiny takmer od samého počiatku. Počas stáročí si zachovala svoju úctu v radoch bojovníkov i pospolitého ľudu. Pre jedných znamenala moc a slávu dobyvačných vojen, pre druhých bola symbolom pravdy a cti, pre iných pokory a oddanosti. Všetkých však spájala silou, vyžarujúcou z dôb osemchvostého draka, z ktorého sa japonský meč zrodil.

V krátkosti sme sa veľmi stručne zoznámili so zbraňou, pretrvávajúcou takmer bezo zmeny celé veky. Chladné zbrane v Európe prešli v období od 6.-19. storočia obrovskými zmenami, až sa z bronzového meča vyvinul rokokový kord a dôstojnícka šabľa. Jemné zakrivenie Katany, jej dokonalá ostrost' a kvalita ocele, spájajú v sebe z hľadiska šermu neobyčajné prednosti. Meč je totiž vhodný pre bod i mach, pri ktorom sa v jednom údere spája sek a rez. Majstrovské ovládanie šermu Katanou podnietilo vznik mnohých povestí o neporaziteľných šermiaroch, veľkých daimioch a generáloch, ale aj o majstroch ohňa kováčskych vyhní, výrobcoch meča a ich tajomstvách. To by už bol ale iný príbeh...

Autor: Juraj Váňa

Seppuku

Jednou z charakteristických ukážok japonského duševného života i dôsledkov morálnych názorov je známe Seppuku (Harakiri), v čínštine označované aj ako Kappuku. Tento spôsob samovraždy prišiel v Japonsku do módy až vo feudalizme. Ak príslušník lepšej triedy chcel respektíve musel zakončiť svoj život vlastnou rukou, mohol tak spraviť iba čestným Seppuku, ktoré bolo zároveň jedinou a výlučnou formou popravy samurajov a šľachticov.

Spôsob, akým sa Seppuku vykonávalo, bol predom stanovený a rovnako ako jeho forma, podliehal prísnej etikete. Šľachtic, ktorému bolo súdené spáchať samovraždu, zvolil si na to primerané miesto. Išlo zväčša o miestnosť alebo pavilón, vystlaný rohožami. Odsúdenec sa pripravoval k obradu uprostred svojich príbuzných, priateľov a podriadených samurajov. Oblečený bol do sviatočného rúcha a sedel na malej sedačke. Najskôr obradne pojedal trochu nakladanej zeleniny a vypil Saké. Spravidla zložil krátku báseň Haiku, ktorú recitoval prísediacim na rozlúčku. Na otvorenie svojej telesnej schránky použil samuraj krátky meč Wakizaši (jeho čepeľ bola sčasti zakrútená do papiera) alebo krátku dýku Aikuči. Najčastejšie sa však na harakiri používal krátky, asi 20 cm dlhý nôž bez rúčky, špeciálne zhotovený práve pre Seppuku. Odsúdenec ho uchopil pevne do rúk a na bruchu vykonal krátky, asi 15 až 18 centimetrový rez. Aby nemusel umierať pozvoľnou smrťou a vo veľkých bolestiach, pripravený bol pomocník. Ten v momente najväčšej bolesti, keď sklonil odsúdený hlavu, mu ju rýchlym sekom meča oddelil od tela.

Tým bol akt samovraždy dokonaný. Zmyla sa ňou hanba, potupa, prípadne sa zachránila česť. Aj to patrilo do kódexu Bushido.

Pripravil: Juraj Váňa